Nové divadelné predstavenie, ktoré pripravil Ján Hrubík, ináč osvedčený režisér, vyhralo cenu Janka Čemana na festivale DIDA v Pivnici, a Jaroslav Čapeľa získal tretiu cenu pre divadelný výkon.
Tentoraz sa Hrubík zaoberal životom a prácou v aktuálnej situácie v štáte a spoločnosti. V divadle su vlastne štyry páry. Česť a tlak otváracej časti hre na pleciach mali debutanti Anita Krstićová a Ivica Grujić Litavský.
– V divadle som raz hral, počas základnej školy. Hral som takú sekundárnu úlohu. Ale javisko poznám veľmi dobre, takže kontakt s obecenstvom nie je žiaden problém. Trému nemám, hlavne to trvá pokým sa nezjavim na javisku, hlavne sa trápim o tom, aby to dopadlo ako sa patrí. Po tom prvom kroku je už ľahšie – hovorí Ivica, a porovnál skúsenie na javisku v divadle a vo folklóre takto: -V divadle, opačne ako vo folklore, každý závisí samy od seba. A je to viac zdôraznené, ked to predstavenie začínaš ty. Ten prvý dojem dávaš ty.
Čo si myslíš o samej téme divadla?
-No, mimo toho úvodu, je celkom straviteľná a jednoduchá, a potom si ten koniec dokázal celkom naopak. Myslím si, že je to hlboké, precítené dielo, ktoré poukazuje našu krtú realitu. Je súčasťou doby v ktorej sa vyhráva.
Anita hovorí, že trému nemala, a že s chuťou odohrala svoju rolu.
-Prvykrát som v jednom divadelnom predstavení, teda nemam skúsenosť s tým. Ale veľmi sa mi to pačilo. Zavolali ma, predložili mi, aby som sa zapojila do odbočke a pristala som.
Verona Abelovsky Petrák a Vladimír Abelovský na javisku mali najdinamickejšie úlohy. Ak bolo takej osoby v obecenstva, ktorá nesledovala pozorne predstavenie Levinec, v okamihu jej Vladimír a Verona upútali pozornosť – ked Verona svojmu manželovi dala zaucho!
-Myslím si, že sa nám to všetko dobre vydarilo.
Vlado, bolelo to zaucho?
-Keby mi tak zlepila každý deň nebol by problém, ale na jednej probe mi zlepila po sánke, myslel som si, že otkvacne – odpovedá Vladimír so smiechom.
Za úlohu mali zobraziť pár pracujúci v Nemecku, a samy to nikdy neskúsili.
-Najťažšie bolo zobraziť emocie a stav v tom momente, ked moj manžel priznáva, že nám v Nemecku nie je tak krásne, ako ja to predstavujem, že on nie je profesor literatúry a ja nie som medicínska sestrička. Bolo mi tažko poplniť priestor vtedy ked nemam žiaden tekst, ale všetko sa mi má vidieť na tváry.
V texte je mnoho špatných rečí, a hra je nie pre deti. Predsa, po krátkom rozmýšľaní, rozhodli sa že svojim deťom dovolia, aby sa pozerali na predstavenie.
-No, všetci ich kamaráti tam boli, to sme vedeli že sa stane, tak sme im dovolili. Ale predtým sme sa s nimi rozprávali doma o tom, že je to divadelná hra, nie realita v našom manželstve, že sa nerozídeme, že sa milujeme. Tiež sme museli vysvetliť, že sa tam budú používať reči, ktoré doma zvyčajne nepoužívame a že je to nie niečo čo by sme my dvaja povedali.
Ako to zvládli deti?
Nóra to celkom pekne zvládla, a Paľkovi bolo treba vysvetliť. Keď som sa rozprávala s nimi po predpremiere, Nóra bola natešená, chcela zostať s nami, ale Paľko mi povedal, že je on unavený a že chce isť domov. Teda, všetko dopadlo ako treba – s úsmevom na tváry si pripomína Verona Abelovská Petráková.
-Tema je výborná, je to kritika spoločnosti. Degradácia spoločnosti, štátu, a režisér si to dobre premyslel. Nevieme ako je byť gastarbajtrom, ale nám to Jano Hrubík veľmi pekne vysvetlil, a práve v tej chvíli keď priznávam, hovorím, že si oštievam kamion ako pes búdku. Práve tak nám to povedal režisér. Dali sme sa do toho a myslím si, že sme to dobre odohrali – len slová chvály o divadle má Vladimír.
Martina Hanusová a Pavel Kokavský v predstavení boli manželský sedliacky pár pri mori.
-No, ja som v divadle sedliak, poľnohospodár, ktorý nema času isť ku moru, a ešte mi žena potrovila toľko penazí a ani žito mi nevyplatili. Traktor mám vyplatiť, a nemam času ani peniaze za more – v duchu svojej úlohe hovorí Pavel.
-Ja som aj očakával, že Jaroslav dostane cenu za svoju úlohu – predpovedal on.
No, najväčšiu skúsenosť s divadlom a festivalom DIDA majú Helena Bartošová a Jaroslav Čapelja. Obaja sú zapojení do divadelnej odbočke Branislava Vjerga takmer 20 rokov. Vo svojej škryne majú ceny z rôznych festivalov. Jaroslav aj novú, z festivalu DIDA.
-Ja sa ľahko prispôsobím každej úlohe. No, treba mi pomoc režiséra, a musím priznáť, že sme teraz mali veľmi málo času na priípravu – vraví Jaroslav.
Helena, ako si zvádla tému predstavenia?
-Osobne sa mi téma veľmi páči. Hned som povedala, že je to najkompletnejšie divadlo ktoré napísal Jano Hrubík. Má všetko v sebe, celú spoločnosť a celú situáciu. Veľmi som spokojná – povedala Helena.
Šepkárky a zvukáry
Za plachtami s textom pomáhali hercom Ana Kokavská, Magdaléna Benčíková a Emilia Benčíková. Zvuk a svetlá na starosti mal Janko Hrubík.
JANO ZVARA, NOVOZVOLENÝ PREDSEDA KULTÚRNEHO CENTRA ARADÁČ, O PLÁNOCH KC
Nie som spokojný s malými vecmi
– Očakávania sú veľmi veľké, keďže som bol predsedom Kultúrno-osvetového spolku Mladosť, a to práve v tych rokách od roku 1998. Skrze práce na Slovensku musel som sa toho vzdať. Teraz, ako staronový predseda budem sa snažíť zachovať kultúru v Aradáči. Aspoň ešte 50 rokov sa budeme snažiť aby sme mali čím lepších hercov, divadlo, folkloristov, spevákov, a nie som spokojný s malými vecmi. Rád som keď môžeme zveľaďovať meno našej osady, nielen v našom štáte ale i v zahraničí. Nie je žiadne tajomstvo, že mám žiadosť s foklórom isť do Austrálie – povedal Jano Zvara.
On bol zvolený na miesto predsedu KC Aradáč v piatok 24. marca. Potpredsedníčkou nasledovné štyry roky bude Saňa Hanusová, a tajomníkom Ivica Grujić Litavský. Pokládníčka aj naďalej bude Ana Bagľašová. Suzana Kokavská
