Chceli sme aby sa vedelo, ako ten kovačický, padinský, aradáčsky svet fungoval v roku 2017. V tejto knihe sa nedočítate ako sa kedysi tkalo alebo ako sa zabíjala sviňa v 1925. Dočitate sa či tam dnes voľakto v Kovačici tká, ako prebiehajú kary v Padine, ako prebieha svadba dnes, nie v minulosti
V Obecnej knižnice v Kovačice v nedeľu 19. mája toho roku bola uskutočnená promócia knihe Kultúrny potenciál Slovákov v Banáte, ktorú zostavil kolektív autorov z Katedri manažmentu kultúry a turizmu Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre.
O svojich skúsenostiach počas výskumu a záveroch po ktoré prišli hovorili dvaja autori, prof. PhDr. Jaroslav Čukan CSc. a doc,PhDr. Boris Michalík PhD. a svoje stanovisko vyjadril i riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík. On vysvetlil, že na samom začiatku kniha sa mala volať Kultúrny potenciál Slovákov vo Vojvodine, ale počas výskumu si uvedomili, že majú mnoho materiálu. Preto sa rozhodli podeliť knihu na tri časti podľa ústredia.
Profesor Čukan sa poďakoval prítomným, že prišli na promóciu a naznačil, že nie všade ľudia majú veľký záujem o knihu.
– Keď sme sa priprávali na tento výskum, rozmýšľali sme akú metodiku si zadáme. Chceli sme pristúpiť k tomu zo stanoviska materiálnej, ale i duchovnej kultúry, kto tú kultúru realizuje, čiže konkrétny ľudia, umelci, remeselníci, manažéri. Chceli sme aby sa vedelo, ako ten kovačický, padinský, aradáčsky svet fungoval v roku 2017. V tejto knihe sa nedočítate ako sa kedysi tkalo alebo ako sa zabíjala sviňa v 1925. Dočitate sa či tam dnes voľakto v Kovačici tká, ako prebiehajú kary v Padine, čo sa na tých karoch podáva, ako prebieha svadba dnes, nie v minulosti, keď trvala päť dni. V knihe je množstvo informácií. Nie je tam všetko čo sme zbadali, ale niekto o 50 rokov bude vedieť, či mládež vedela ktoré sú časti tkáceho stroju. – povedal docent Michalík.
On porovnal túto knihu s knihami Miliny Sklabinskej a Kataríny Mosnákovej Bagľašovej a uzavrel, že v nich nejde o rovnaké ciele.
– Tie knihy akoby písali ľudia v jednotlivých prostrediach, lebo každý dostal vyplniť jeden dotazník, v ktorom mal opísať ako vyzerá slovenský svet v každej dedine. Tam sa dočítame, že tu vedľa je jedno pekné múzeum alebo etno izba. No, nie je. Táto naša knižka nie je o tom, aby sme čitali o tom krásnom múzeu, ale o realite. Tie priestory nie sú v dobrom technickom stave, alebo tie exponáty nie sú také, po aké ľudia mohli prísť u určitom období. My nepíšeme o tom, že Padina má vynikajúce podmienky na kultúru keď nemajú kultúrny dom. Kultúrny dom je v rekonštrukcie už 10 rokov, a teraz navyše ešte aj vyhorel. Nenapíšeme, že tam kultúra prebieha bez problémov, keď je realita iná. Takže v tej knižke sú aj také veci, ktoré nie sú až také pozitívne – vysvetlil Michalík.
– Knihu niekoľko mesiacov na svojom stole má aj Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Na ten spôsob má aj on pred sebou naše názory na to, čo kde Slováci potrebujú, čo by bolo dobre rekonštruovať, ako pomohnúť folkloristom v Hajdušici alebo Vojlovici, ako pomohnúť speváckym zborom v jednotlivých dedinách.
Taktiež, autory sa snažili poukázať na jednotlivé špecifiká, teda to, čo je pre každu jednu dedinu príznačné.
– V Aradáči sme mali možnosť byť prítomní na Oberačke a vyskúšať gastonomické špeciality – herovky, trutule. Nie že by inde neboli herovky, ale v Aradáči si na tom postavili nejake kultúrne podujatia. V Bielom Blate funguje niekoľko podnikov, ktoré prerábajú a priprávajú trstinu na ďalšie fázy používania, a tiež inde nebudete vidieť sibírske bresty okalené na bielo. Tiež som veľmi rád, lebo som dnes privítal dvoch pánov zo Zrenjaninu, ja hovorím, že sú to dvaja poslední mohikáni – pán Ondrej Goda a pán Adam Markuš. V mestskom prostredí sa kultúra realizuje oveľa ťažšie, a preto sme chceli pozdvihnúť aj ľudí, ktorí sa bavia tým, preto že ju robia aj často zo svojich peňazí alebo len vo voľnom čase – uzavrel Michalík. Suzana Kokavská
