Nezamerali sme sa len na výsledky v školskom zmysle. Pokúsili sme sa, a verim, že sa nám to podarilo, aby naša škola bola miestom na ktorom sa deti budú cítiť dobre a ešte lepšie rásť ako jednotlivci. Mali sme dobré výsledky na závodeniach, súbehoch a projektoch, ale naších žiakov všeade poznajú ako kultúrne a dobrí deti.
Koncom minulého mesiaca, po 20 rokov službe na poste riaditeľa na Základnej školy Bratstva a jednoty v Bielom Blate, do dôchodku odišiel Milan Nedeľkov, narodený v Malej Ďale pri Horgoši.
Jeho profesionálna, a zároveň aj životná cesta je zaujímavá: láska k jeho milovanej ho doviedla do Zreňanina po ukončených štúdiách na Prírodno-matematickej fakulte v Novom Sade. Jeho manželka pracovala na rybníku Ečka – Lukino selo, zároveň on pracoval v Žiackom domove Angelina Kojić Gina v úlohe vychovávateľa – pedagóga.
– Boli to časy ked naša spoločnosť mala tú správnu orientáciu a keď hodnoty boli postavené do jedného logicky organizovaného životného systému. Desať rokov som pracoval s deťmi, ktoré nemali rodičov. Neskôr do mojej skupiny prichádzali deti, ktoré bývali v domove.
Počas vojny, zhodou traumatických a podľa mňa neprijateľných podmienok, do domova začali prichádzať deti z krajín, v ktorých bola vojna. Predsa, so všetkými kategóriami detí som mal rovnakú komunikáciu a najlepší úmysel: interes toho dieťaťa – vyrozprával Nedeľkov pre naše noviny .
Ako ste sa dostali do Bieleho Blata?
– Odchod do tejto osady nebol náhodou. Keďže moja manželka mala kontakt s obyvateľmi tej dediny, poznal som ten ľud, ich mentalitu, kulturologickú a etnickú špecifickosť, teda neroymýšľal som o tom či je to správna cesta. Bola to moja nasledovná destinácia. Vtedy, vlastne, začla naša osobnározprávka.
Ako ste sa prispôsobili na nové pristredie?
– V mojom fókuse prvých niekoľko rokov bola škola. Bolo potrebné spoznať kolektív, založiť korektné vzťahy, formovať dobrú interakciu v samom kolektíve a to pomaly preniesť na správny terén – na prácu so žiakmi. Teraz, 20 rokov neskôr, môžem konštatovať, že sa nám podarilo. Ako sa vám to podarilo?
– V našom fókuse neboli len výsledky v školskom zmysle. Pokúsili sme sa, a verim, že sa nám aj to podarilo, aby naša škola bola miestom na ktorom sa deti budú cítiť dobre a ešte lepšie rásť ako jednotlivci. Mali sme dobré výsledky na závodeniach, súbehoch a projektoch. Pravdepodobne sme neboli v rangu veľkých škôl, ak to súvisí s výsledkami na závodeniach z matematiky, fyzike alebo chémie, ale sme v segmentoch kultúry, umení, sociálnej komunikácie a humanistických vied istotne najlepší. To je to, na čo sme hrdí. Naší žiaci mali rovnako solídne úspechy aj na stredných školách a všade ich poznajú ako kultúrne a dobré deti, tolerantné a plné empatie. U nás v dedine škola bol zapojená do všetkých sociálnych dianí. Za 20 rokov sme mali fenomenálnu spoluprácu s rodičmi.
Vzdelávací systém pomáhal v tom alebo nie?
– Hovoriť o tom systéme je veľmi ťažko, pretože je spojený so sociálnymi vzťahmi. Na nešťastie, mnohé veci vplývali na to, aby ten segment obťažili práve tie rýchle premeny v spoločnosti.
Mali sme rôzne reformy, ale boli to hlavne populistické reformy, spojené s novými trendami, ale v základe zanedbávali to, čo je nadôležitejšie, teda pozíciu žiakov a ich interes. Moderná doba sa nezamerá na ten základ vychovávateľsko-vzdelávací proces ako by sa mala a sú to preteky bez cieľa. Nikto nepočúva pedagógov, ľudí, ktorý majú každodenný dotyk s deťmi. Na ten spôsob vyhrávajú technokratické interesy, a to je najväčší problem, s ktorým sa stretávajú učitelia. A myslím si, že je to tak nielen u nás.
Mediá v Zreňanine pravidelne dostávali od Vás informácie o dianiach v Bielom Blate, teda mali ste aj takú úlohu…
– Časom som spoznal prostredie a jeho potreby, teda mohol som sa sústrediť naň. Učinkoval som, spolu s Miestným spoločenstvom, v mnohých aktivitách, projektoch, a v minulých desať rokov sme vytvorili aj brend a naša osada sa nachádza na turistickej mape Srbska.
Som veľmi spokojný skrze všetkého, čo som urobil počas svojej službe. Druhá, rovnako ako prvá fáza mojho pracovného veku bola vyplnená žiadosťou deťom ukázať na správnu cestu, dať im možnosť výberu tak, že im poukážeme na to, čo ako deti ešte nemali príležitosť vidieť a vedieť.
Bude ľahko zvyknúť si nechodiť do školy?
– Je to nezvyčajný pocit, keď už nemáte chodiť na miesto, kde ste chodili tak dlho. Nielen skrze času, ktorého je teraz nadostač, ale spomienok, ktoré mám z toho času.
Ako budete stráviť voľný čas, ktorého teraz budete mať omnoho viac ako skôr?
– Po prírode som zvezdavá osoba, taký budem aj naďalej. Cestovanie je moja opsésia a tak zostane. V tej rozprávky som spolu s manželkou, a teraz pomaly do toho uvádzame aj svoje vnučky Sáru a Lanu. Máme eúte jednu vnučku, volá sa Sofia, ale Sofia býva v zahraničí.
Teda, plány naďalej sú také: spoznať čím viac kultúr, ľudí, miest, zvlášť rurálnych a zachovávanie toho, čo sme sa doteraz naučili a videli a čo nám príroda darovala. Dúfame, že sa aj tieto časy a situácia zmenia na lepšie…
Stranu pripravila: Suzana Kokavská / FOTO: Archív Lista Zreňanin a osobný archív Milana Nedeľkova
