Perla na ostrove multietnickosti
Nemám rád, keď mi ľudia hovoria, že mám doma zoologickú záhradu. Nejedná sa o zviertá vo väzení, ja o tom hovorím tako o dvore plnom domácich zvierat, s ktorými žijem od narodenia, to je celkom normálne – hovorí Radmila Toškova
Na konci Bieleho Blata, v Ulici Žarka Zrenjanina 27, nachádza sa biely dom, ktorý vznikol dávno, pred mnoho desaťročí, a len pred desiatimi rokmi dostal nový vzhľad. To je Sálaš Lujza, pomenovaný po najstaršej dcéry grófa Lazara Lukača, ktorý dávno vlastnil farmu v blízkosti Bieleho Blata.
Jej majiteľ ka Radmila Toškova skromne hovorí, že má stále veľa práce, a že pred týžňom-dvomi mala prvýkrát voľného času. Nepamätá sa, kedy sa to stalo predtým… O tom hovorí kým pracuje na svojom druhom pracovnom mieste – v obchode.
– Na našom salaši sa pristavia turisti, prichádzajú rôzne spoločnosti, oslavujú sa narodeniny, výročia, krstenia a proste tí, ktorí chcú mať pôžitok z prírody –vyrozprávala nám majiteľka Lujzy.
Keď ľudia prídu na toto miesto, majú možnosť vidieť rôzne domáce zvieratá, dvor, aký kedysi existoval v každej dedine. Všetky zvieratá, ktoré teraz žijú na Lujze, rodina Toškov mala aj skôr ako sa ich domov stal jedným z najkrajších a najútulnejších v okolí. Ale ako to všetko začalo?
– Myslím si, že to bol rok 2006 alebo 2007, keď bolo celé Biele Blato potopené – pripomína Radmila, alebo ako priatelia hovoria – Rada.
– Dedko, ktorý žil v dome vedľa nášho, zomrel a vo dvore a v podkroví mal kopu nábytku, krčahov, keramiky, a tak sme sa rozhodli využiť to na upravenie nášho domu, ktorý sa potom premenil do domu s peknou záhradou a interiérom aký má mnoho etno reštaurácií.
– Podávame našim hosťom široký výber tradičných jedál: škvarky z tzv. mangulice a klobásy, ktoré majú špecifickú chuť, ale ponúkame taktiež chlieb a masť. Vlastne, v ponuke je všetko to, čo činí tradičné banátske jedlo – s hrdým úsmevom na tváry kontštatovala Radmila.
Hoci registrovaný ako ubytovanie, na salaši „Lujza” nie je žiadny priestor na nocľah. Radmila sa stará o ňom so svojim manželom a synom Ištvánom a Dejanom, ktorý študuje, ale je vždy schopný pomôcť svojim rodičom.
Práve tie ošípané, mangulice, sú ochranné značky salaša. Sú tu najmä Gile a Kety, čie susedky sú husi Gertruda, morka Sofronije a Daca z jednej strany a ovca Čupka a jej „spolubývajúce” z druhej strany. Niekde v prostriedku je Srećko, oslík, ktorý je opravdivý maznáčik: chodi za nami od jedného do druhého kraja ohrady a stale vytŕča hlavu do nás, akoby si pýtal ,aby sme ho poškrabkali po hlave aspoň ešte raz.
-Nemám rád, keď mi ľudia hovoria, že mám doma zoologickú záhradu. Nejedná sa o zviertá vo väzení, ja o tom hovorím tako o dvore plnom domácich zvierat, s ktorými žijem od narodenia, to je celkom normálne – hovorí naša domáca.
V Bielom Blate je multukulturálnosť prirodzená, teda Rada nema problém s tým, že sú návštevníci z rôzných krajov sveta. Všetci obyvatelia tejto malej osady hovoria po srbsky, slovensky, maďarsky, bulharsky….
-Možno je angličtina niekedy problem. Mali sme nie tak dávno hosťky, členky stolnotenisovej selekcie Bahrainu. Mali svoje prípravy na novú sezónu v Zrenjanine. No, po anglícky nehovorím , teda v takých situáciach mi pomôže moja sestra Neda. Predsa mám ten problem, že ako vysvetliť cudzincom čo to je mangulica? To je niečo, čo je len nám známe – smejúc sa uzavrela Radmila. SUZANA KOKAVSKI
