Každá národnostná menšina vo Vojvodiny má svoju rozlišnú identitu, hlavne sa poznajú po kultúre – jazyku, na prvo mieste, a po kroji, hudbe a zvykoch všeobecne.
Bolo to zvýraznené do polovici minulého storočia. V tom čase mladší a starší oblek sa vidne rozlišovali.
Neskôr mestský štýl začal čoraz viac vplývať na všetky sféry dedinského života, teda aj na odev.
Kroj, práve ako jazyk, sa menil a vyvíjal časom. Aradáčsky kroj sa dnes rozlišuje od krojov iných slovenských osád vo veľkej miere, a je to práve kvôli tomu mestskému vplyvu, ktorý sa začal, podľa Jána Petráša, autora knihy Slováci v Aradáči, v 50. až 60. rokoch minulého storočia.
Vo svojej knihe Petráš o odeve v Aradáči napísal celú jednu kapitolu. V nej máme pravdepodobne najviac detailov o staršom aradáčskom kroji na jednom mieste, a práve o vplyve „súčasného života” v meste na dedinský tradičný a zmenách, ktoré ten vplyv mal.
– Šaty [novšieho obleku] sa zhotovujú z kúpeného továrenského textilu, okrem košieľ a gatí, lebo sa [vtedy] ešte tkalo skoro v každom dome. Klobúky majú užšiu strechu a nie sú okrúhle – uviedol v jednej časti svojej knihe tento autor.
Jedna z tradičných časti obleku boli baranice z jahňacej kože, ale tie v súčasnosti nosia každodenne len starší chlapy, a už i to zriedkavo vidíme, práve ako klobúky a grudniake a kožuchy a bundáše.
Chlapský odev
Novší oblek sa dnes dá vidieť na folkloristoch, a rozlišuje sa od staršieho podľa toho, že skôr košele šili zo šeniho plátna, bez ogrlíc. Dnes košele majú ogrlice, ktoré sa zaväzovali kickami. Predok košieľ sa začal okrášľovat malými fodroškami, a u mládencov ornamentami kvetov.
– Na košeľu sa obliekal kabátik z plyša a bez rukávov. Siahal po pás a zapínal sa vpredu gombíkmi, najprv gulingášmi. Okrášlený bol zlatou čipkou. Keď bolo chladnejšie, obliekala sa kacabajka zamatová a potom štofová.
Dnes je mužský oblek mestský. Niet rozdielov medzi roľníkmi, remeselníkmi, robotníkmi a úradníkmi – napísal Petráš.
V knihe, ktorá je vydaná roku 1996, o ženskom obleku napísal nasledovné:
– Terajší ženský kroj, pokiaľ je ešte zachránený u mladých a starších žien, je pekný a svojrázny, síce pozmenený. Koľko času sa ešte udrží, ťažko povedať. Dievčence a dievky ho už nemajú.
Starší ženský oblek sa robil len z domáceho plátna. Pozostával z rubačov, geceli a šaty. Šaty sa robili z kúpeného materiálu a boli najčastejšie tmavé modré.
– V drieku sa obliekalo oplecko s dlhšími rukávmi, ktoré boli pri konci širšie a u bohatších ozdobené čipkou. Namiesto čipky sa neskôr dávala kupovná harasová červená, modrá a zelená stužka. Potom sa obliekal harasový prusliak, u mladších jasnejších farieb, u starších čierny. Zapínal sa na gombíky s uzlami. V zime sa na hlavu dodávali ešte vlnené meredovy a okolo hrdla prekrižované na hrudi a uviazané na chrbte dlhé a tenšie ručníky. Obuv boli panťuške uštrikanie z vlny a podrazené kožou. Čižmy siahali až po kolená a mali okolo členkov pozberané rance.
Novší odev
– Keď ide o novší odev, on sa zjavil vďaka lepšiemu majetkovému stavu – všimol si Petráš. Každodenným odevom sa stal výnosený sviatočný s menším počtom sukieň a blúzňov. Najznámejšie dnešné kombinácie krojov sú z dilina alebo cicového materiálu, takzvané cicovky a dilinky. Hlavný rozdiel medzi starším a novším ženským oblekom je dĺžka geceli – staršie boli dlhé a novšie sú kratšie. Najznámejšia blúzka je dnes dušánka – nezapasuje sa, zapína sa pukácimi gombíkmi.
– V zime sa nosil kožuštek z jahňacej kože. Bol bez rukávov a do pása, žltej farby pre mladšie a bielej pre staršie ženy. Potom mali aj džakét s rukávmi ušitý z plyša. Keď bolo chladno, staršie ženy si obliekali vycifrované biele kožuchy. Či v zime, či v lete mladšie ženy nosili odev jasnejších farieb, viac okrášlený, staršie si obliekali tmavšie a menej gecieľ. Biela a beľavá farba bola farba dievok. Ale v advente a pôste do kostola šli len v čiernom a na Kvetnú nedeľu dievky, nevesty a mladé ženy boli v bielom.
Odev mladých do kostola sa menil podľa sviatkov.
Stranu pripravila: Suzana Kokavská / Foto:Suzana Kokavská & Andrea Dišpiterová
