NAVŠTÍVILI SME KONCENTRAČNÝ TÁBOR AUSCHWITZ-BIRKENAU: zomrelo tam najstrašnejšou smrťou 1.200.000 ľudí

Cesta z minulosti plná strachu
Bola to cesta do strachu a hrôzy. Ano, dávno to bolo, keď ľudia tuná čakali bez vedomia o tom, čo ich čaká za ostantým drôtom a vysokými múrami. Nie, nesmieme zabudnúť čo tí ľudia tam prežili a že mnohí neprežili.
S kolegami Jovanom Njegovićom Drndakom a Zsoltom Vargom sme navštívili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, miesto na ktorom, podľa oficiálnych informácií, nacisti zabili vyše 1.200.000 ľudí. Najviac Židov, ale i Slovákov, Juhoslovanov, Maďarov, Rusov, Poliakov, Francúzov a Talianov.
Toho roku je 72. výročie oslobodenia tohto miesta. Predsa, dojem ktorý sme mali počas pobytu v Ošvijenčime, je taký, akoby sa to stalo minulého roku. Strach a hrôza ktoré tam zajatcovia a Židia (ne)prežili akoby boli vo vzduchu prítomné ako kyslík. Akoby tam predchviľou niekto vošiel do plynovej komory a skončil len preto, že má inú nacionalnosť od tej ktoru nacisti povžovali za „správnu”. Len preto, že niekto myslel, že má právo súdiť inemu, byť sudca, porota a katom.
Teraz je to Múzeum a memorial Auschwitz-Birkenau. Ročne ho navštíví vyše dva milióny turistov. Podelený na takzvané „bloky”, predstavuje jednu veľku výstavu o tom, aké zverstvá ľudstvo pretrpelo.
Napríklad, Blok 17, v ktorom do roku 2009 bola výstava o Juhoslávii, je zatvorený, niet žiadnej fotografie alebo topánky, železného hrnčeka, ktorý si niekto so sebou priniesol z domova. Prázdna miestnosť na prízemí. Akoby z Juhoslávie nebolo 10.000 zajatích na tom mieste, v hroznej zime na severe Európy, alebo pri vlažnom vzduchu v neznesiteľných bolestiach alebo v neznesiteľnom smrade. Samy Auschwitz I, tak sa volá tábor pred ktorým píše Arbeit macht frei, skrýva vo svojích budovách z tmavých tehál množstvo rozprávok. Ale druhá časť táboru, teda Auschwitz II-Birkenau, to vôbec neskrýva: sú tam pobúrané búdy, teda baraky. Dejiný hovoria o tom, že v jednom baraku bývalo aj 400 zajatcov – po traja na drevenej posteli, bez matraca, bez slamy, bez pokrývky… len tak, na chladnom dreve spali po tom, ako robili alebo boli bití celý deň. Pre ten tábor je príznačná železničná trať, ktorou viezli nacisti svojich nepriateľov. V jednom vozni prevážali 100 ľudí bez vody, bez toaletu, a bez chovy. Niekoľko dní čakali na svoju smrť, niekto ju stretol rýchlo po dochode do táboru, niekto ju stretával dňámi, keď ho bili a trýznili… Niektorí svedkovia hovoria, že očakávali najhoršie, nie nepredstaviteľné.
Ďakujúc Miroslawovi Ganobisovi, ktorý má svoju osobnú kolekciu predmetov z Druhej svetovej vojny a od prežitých zajatcov nacistov, videli sme kde sa nachádzal tretí tábor v komplexe Auschwitz – ten sa volal Monowitz, teda Monowice. Dnes sú na jeho mieste pozostatky barakov v ktorých robili otrokovia vo fabriky I.G. Farben, ktorá vyrába sintetické palivá. Fabrika pracuje aj dnes…
No, v mieste viac nie sú Židovia. Pred vojnou 65 percent obyvateľstva Ošvijenčima činili práve oni.
Napráklad, na Slovensku pred vojnou bývalo, podľa toho čo píše v Múzeu Auschwitz, 140.000 Židov. Počas vojny nacisti uchytili všetkých.
Podľa informácií, ktoré má Múzeum obetí genocidu, v zrenjanínskej obci zomrelo 72 zajatcov, nielen v nemeckom tábore Auschwitz, ale i v táboroch v Juhoslávii. Asi 55 ľudí je na zozname tých, ktorích nacisti zabili z Aradáča počas Druhej svetovej vojny, 17 z Bieleho Blata. O niektorých nikto nevie kde zomreli a kde su – či vôbec sú – pochovaní.
Poďakuvame Ambasade Poľska v Srbsku na pomoci, taktiež listu Zrenjanin, Gomexu, Jovanović Grupe, dr Ivanovi Bošnjakovi, Miroslawovi Ganobisovi a Mestu Zrenjanin.
Suzana Kokavská