Píšem z vnútornej potreby, sledujem svoje tempo, svoje myšlienky a dávam to na papier po večeriach, na cestách, alebo len tak v pauzách medzi hrami s deťmi. Nemám stanovené inšpiratívne prostredie a tak isto ani rituál, ktorý by navodil novú tvorbu. Keď sa nazbiera dosť materiálu, vtedy začnem uvažovať o publikovaní.
Katarína Mosnáková Begľašoá píše od svojich študentských čias, teda 15 rokov, a do dnešného dňa napísala päť kníh pre deti: Jednozubý úsmev (2014), Enike benike krikel bé (2017), Každý deň sa niečo nové naučím (2018 a 2019), Ako sa pevná linka Inka zoznámila s mobilom (2018) a Maui – rozprávky z rôznych kútov sveta (2019). Zverejnila i zbierku básní Škvrny (2018) a národopisnú knihu Detsvo naších predkov (2016). Spolu s Milinou Sklabinskou zostavila monografiu Slováci v Srbsku z aspektu kultúry (2011 a 2012) a spolu s Vladimírom Valentíkom Pamätník slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia (2017). Tiež urobila výber a preklad básní súčasného slovenského básnika Jána Tazberíka do srbčiny Donja tačka svetlosti (2018) a v roku 2020 vyšla bibliofília pod názvom 1999.
Skadiaľ čerpáš inšpiráciu? Aký je rozdiel písať pre deti kým nemáš svoje, a potom keď už tú zvedavosť pozoruješ každodenne?
Je rozdiel písať literatúru pre deti a pre dospelých. Aby som tvorila pre deti, potrebujem vo svojom blýzkom okolí mať deti. V Jednozubom úsmeve to boli prevažne moje netere, z ktorých sú teraz už veľké slečny, hlavný hrdina v knihe Každý deň sa niečo nové naučím je môj bratranec a teraz posledné poviedky a básne ktoré som napísala sú prevažne z detskej fantázie našich detí. Pokým pre detskú literatúru potrebujem inšpiráciu, pre poéziu pre dospelých potrebujem niečo čo ma trápi, dráždi, nabáda sa zamýšľať nad vecou, hľadať odpovede a nejaký životný balans.
Koľko ti času berie písanie knihy?
Doposiaľ som nikdy nepísala s cieľom vydať knihu. Píšem z vnútornej potreby, sledujem svoje tempo, svoje myšlienky a dávam to na papier po večeriach, na cestách, alebo len tak v pauzách medzi hrami s deťmi. Nemám stanovené inšpiratívne prostredie a tak isto ani rituál, ktorý by navodil novú tvorbu. Keď sa nazbiera dosť materiálu, vtedy začnem uvažovať o publikovaní. Iný druh sú knihy, ktoré vzišli z výskumnej práce, ako sú Detsvo našich predkov a Enike benike krikel bé. Zozbierať ľudovú slovesnosť je trošku pracnejšie, vyžaduje si to aj niekoľko rokov práce. Ale aj v tomto prípade to nebola moja cielená vízia vydať knihu. Priniesol to život sám. Ja som si len zo zvedavosti a záľuby už od 15. rokov začala zbierať všetko čo súvisí s nemateriálnym kultúrnym dedičstvom vojvodinských Slovákov, venovala som potom tomu aj moju master prácu, a ešte stále mám veľmi veľa nespracovaného materiálu vhodného na publikačnú, výskumno-vedeckú, tvorivú či interpretačnú prácu. Len keby ten deň mal trošku viac hodín. (smiech)
Máš dvoch synov a okrem nich, mnoho detí v okolí. Ako reagujú na tvoje knihy? Aké otázky majú keď im prečítaš niečo, čo si sama napísala?
Nikdy sme v rodine nedávali dôraz na to, že mama píše knihy. Naše deti majú veľmi bohatú svoju vlastnú knižnicu, jednak, že je starší syn Martin doslova knihomoľ, ale aj jednak že mi na literárnych podujatiach, knižných veľtrhoch a pod. spisovatelia pre deti a vydavateľia často darujú knihy. Len prednedávnom Martin, ktorý sa už pomaly púšťa čítať, zistil, že na knihe píše mamine meno. Odvtedy sa pre neho nič iné nemusí čítať, len mamina tvorba. Pevnú linku Inku vie doslova a do písmena naspamäť. Jakubko je zase malý filozof, ktorý má neustále veľa otázok a svojich vlastných fantastických detských odpovedí, z čoho vznikajú krátke poviedočky. Jemu sú, prirodzene, tieto poviedky, kde spoznáva seba, obľúbené.
Do minulého roku si bola známa na Dolnej zemy aj ako dobrá tanečníčka a speváčka, teda vydala si CD v roku 2010, potom si Slovákov v Srbsku predstavovala na Detve (Slovensko) a Cez Nadlak je… (Rumúnsko), teraz máš najnovšie CD detských ľudových piesní a pred takým rokom si spievala na Rozhlase a televízie Slovenska v show Zem spieva. Ako si sa cítila? O čom si rozmýšľala pred vysielaním?
Slovenský dolnozemský folklór je moja ďalšia záľuba. Ale podobne ako s literárnou tvorbou, tak ani týmto sa nezaoberám cielene a zištne, ale iba preto že to milujem. A keď niečo robíte z lásky, tak sa pri tom nemôžete cítiť ináč, než dobre. Pri vystúpení či je to už na veľkých pódiách ako sú festivaly v Detve, vo Východnej, v televízii a pod, alebo aj v malých prostrediach ako Aradáč, Jánošík… cítim veľkú zodpovednosť. Obe javiská si v interpretácii ľudovej piesne alebo tanca vyžadujú dôveryhodnú prezentáciu tradičnej ľudovej kultúry, ktorá sa na priestoroch Dolnej zeme zachovala, prezentáciu špecifického štýlu interpretácie, pohybovej, krojovej, dokonca aj jazykovej kultúry, na ktoré si ja dávam veľký dôraz. Mám rešpekt voči všetkým informátorom, ktorí ma učili spievať slovenskú ľudovú pieseň, mám rešpekt voči samotnému kultúrnemu dedičstvu a možno preto aj cítim tú zodpovednosť.
Je to show o tradície našich predkov. Slováci sú naširoko známy po folklóre, kroji a speve. Čo podľa teba ešte znamená byť Slováčkou/Slovákom?
Slováka, resp. Slovensku, podobne ako aj Srba, Maďara, Róma a iné národy identifikuje národné povedomie. Najsilnejším ukazovateľom národného povedomia je jazyk, kultúra, tradícia, kultúrne dedičstvo, história… Keď ste si toho vedomí a snažíte sa to zachovať, pestovať a prenášať na svojich potomkov vtedy je vaše národné povedomie silné a udržateľné. A v takom štádiu uvedomenia je úplne zbytočné biť sa do hrude, že ste tí alebo oní, že patríte tam alebo onam. Lebo keď prijmeme seba takí akí sme, budeme vedieť prijať aj ostatných a budeme sa snažiť porozumieť všetkým inakostiam ľudstva, ktoré sú krásne.
Už takmer päť-šesť rokov, ak sa nemýlim, bývate na Slovensku. Ako Slováci na Slovensku pozerajú na Slovákov zo Srbska, podľa tvojej skúsenosti?
Počula som, že v Bratislave a všeobecne na Západnom Slovensku, kam odchádza za prácou alebo na štúdia väčšina našich ľudí, nazývajú Juhoši, alebo Srbi, na čo sa našinci vedia uraziť. Tiež že im je smiešna naša archaická slovenčina a pod. Na druhej strane väčšina tých istých našich vojvodinských Slovákov vie Slovákov z Rumunska pomenovať Rumuni, alebo Slovákov z Maďarska Maďari, takže je to téma na nahliadnutie aj do druhej strany mince…
Ja s rodinou žijem na Strednom Slovensku, odkiaľ sa väčšina našich predkov sťahovala na Dolnú zem, takže tu je tá mentalita, ten jazyk veľmi podobný. Navyše už viac ako 50 rokov sú tu prepojenia s Vojvodinou, napríklad donedávna tu Slováci počúvali slovenské vysielanie Rádia Nový Sad, alebo sledujú vystúpenia našich folklórnych súborov na Krajanskej nedeli v Detve, existujú družby spolkov a cirkevných zborov medzi dvomi krajinami, takže tu Slováci vedia o vojvodinských Slovákoch a berú to s obdivom, že sa po toľké roky na Dolnej zemi slovenskosť zachovala. Majú radi našu pohostinnosť a kuchyňu.
Nakoniec, aké plány máš do budúcna? Je v príprave možno nová kniha alebo CD?
Pred niekoľkými dňami som odovzdala do Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci Zborník prác z medzinárodnej konferencie venovanej 100- ročnici Československej besedy Šafarik v Novom Sade. Z Fondu na podporu umenia Slovenskej republiky ma podporili v novej tvorbe pre deti, tak sa asi tomu budem venovať. Prednedávnom mi vyšlo nové CD Podte, deti, medzi nás, kde som nahrala detské pesničky vojvodinských Slovákov, no v tejto koronakríze sme ešte ani to CD dostatočne nemali možnosť prezentovať, tak o novom zatiaľ nerozmýšľam. A inak zamestnala som sa v Stredoslovenskom osvetovom stredisku v Banskej Bystrici, kde mám na starosti práve publikačnú činnosť, takže tých publikácií bude viac, ale bude to najmä editorská práca.
Odmenená pre svoju tvorbu
Navýznamnejšie literárne ceny, ktoré Katarína získala, sú: Cena Simu Cućića za najlepšiu knihu v oblasti vedy o literatúre pre deti v Srbsku za rok 2018 a Cena Nového života za cyklus básní 1999 v roku 2020.
Stranu pripravila: Suzana Kokavská / Foto: Archív Kataríny Mosnákovej BagľašovejvTvorbu a zverejňovanie tejto strany financovala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku v rámci projektu Zrušme stereotypy o Slovákoch
